Sviatosť kňazstva

Posvätný stav (Ordo) je sviatosť, vďaka ktorej sa poslanie, ktoré Kristus zveril svojim apoštolom, naďalej vykonáva v Cirkvi až do konca čias. Je to teda sviatosť apoštolskej služby. Zahŕňa tri stupne: stupeň biskupov (episkopát), kňazov (presbyterát) a diakonov (diakonát), (Katechizmus Katolíckej cirkvi 1536).

Podmienky
Sviatosť posvätného stavu je vysluhovaná tým, ktorých pre túto službu povoláva Pán.              Na základe rozpoznaných znakov povolania musí byť predtým absolvovaná duchovná formácia v kňazskom seminári a teologické štúdium. Príprava na kňazskú službu, pre našu Trnavskú arcidiecézu, prebieha na Rímskokatolíckej Cyrilometodskej Bohosloveckej Fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

KŇAZSTVO

Autor: Kardinál Ján Chryzostom Korec, SJ

Prevzaté z: Katolícke noviny

Len jedno povolanie si človek nevyberá sám 
Pri Poslednej večeri povedal Ježiš apoštolom: „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás“ (Jn 15, 16).
Povolanie kňaza je teda osobitným spôsobom vyvolenie. Z toho vyplýva aj jeho podstata, náplň i jeho uskutočňovanie. Ježiš to sám spresnil, keď povedal v prvom rade apoštolom: „Ja som vinič, vy ste ratolesti… Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske“ (Jn 15, 5. 9).

Nestačí byť slušným človekom 
Svätý Pavol, ako povolaný apoštol, to vyjadril v Liste Galaťanom veľmi konkrétne slovami: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20). A tak v tradícii viery Cirkvi sa po celé stáročia hovorí o každom vysvätenom kňazovi: „Sacerdos, alter Christus – kňaz, druhý Kristus“. Kňaz má byť ako Kristus medzi nami.
Ak by bol kňaz len slušným človekom, neviedol by veriacich k svätosti, ku ktorej sme všetci povolaní. V tomto duchu písal Pavol svoje listy, napríklad „svätým v Efeze“ (Ef 1, 1), teda veriacim, ktorí uverili celým srdcom v Krista.
Kňaz má žiť zvlášť oddane takýmto kresťanským životom – životom viery, lásky a nádeje. Vtedy ho môžu mať radi a môžu ho prijímať veriaci i neveriaci, všetci, ktorí ho vidia a poznajú, ktorým sa prihovára svojím životom a ktorých môže zaujímať aj jeho slovo. Ak by bol kňaz len švihák, športovec, fanúšik hudby, či len slušný človek, takých je aj v iných povolaniach mnoho a kňaz by tým neprinášal nič zvlášť hodné pozornosti. Určite nie evanjelium a Ježiša Krista ako svetlo sveta. Kňaz má byť osobitne sviecou, ktorá nie je skrytá pod mericou, a to aj vtedy, keď má zmysel pre záujmy mladých a delí sa o ich radosť.

Prázdnota srdca sa nedá zatajiť 
Ak kňaz neprežíva svoje kňazstvo v duchu evanjelia a v duchu viery, je vlastne ľudský chudák. Stáva sa nešťastím sám pre seba, nešťastím pre veriacich a pre Cirkev. Vidieť takéhoto kňaza potom pri oltári, ako bez vnútornej účasti slúži svätú omšu, je priam trápne. Trápne znejú jeho náhlivé slová a trápne pôsobia i jeho úkony. Za takého človeka sa možno len modliť.
Kňaz je mužom Eucharistie a modlitby, mužom preniknutým duchom evanjelia. Pred veriacimi nemôže dlho zatajovať to, že je duchovne prázdny. Veriaci to vykričia otvorene: „Nemali ste v kázni prežité Božie slovo, citáty z Písma boli iba ako osadené šperky. Vaše slovo nebol duchovný príhovor, iba rečnenie, akých sú dnes v médiách tisíce.“
Na druhej strane dobrý kňaz povie niekedy neveľa slov, ale ak sú prežité, ľudia si ich pamätajú.
Pri sviatosti zmierenia povie možno kňaz niekedy len krátko kľačiacemu človekovi: „Zamyslite sa teraz po spovedi a povedzte si: Čo robím so svojím životom? A prečítajte si potom z evanjelia sv. Jána úryvok o Poslednej večeri. Uvidíte, ako sa vám čosi v živote rozsvieti!“

Menej slov, viac modlitby 
Iba opravdivý kňaz, ktorý žije modlitbou, ktorý vie vo viere zotrvať v tichu aj sám pred oltárom, vie vysloviť oživujúce slová a dokáže chápať aj život jemu zverených v duchu Božej prítomnosti.
Jeho kňazský život viery je potom sám ohlasovaním evanjelia, a to aj vtedy, keď šíri okolo seba radosť. Byť na svätej omši takéhoto kňaza je podľa vyjadrení veriacich taký duchovný zážitok, ktorý prežaruje ich deň i noc, prácu i oddych, starosti i obety života. To môže priniesť veriacim aj dnes dobrý kňaz.

Nesie bremená svoje i iných 
Ohrozuje čosi aj kňaza v jeho živote? Určite áno. Veď je ako každý iný človek, ba možno je vystavený ohrozeniu ešte viac. V prvom rade preto, že je svetu viac na očiach, ale aj preto, že napriek všetkému aj on je iba človek a často nesie bremená iných, tých, ktorí ho potrebujú. Kňaz trpí aj tým, že ho možno mnohí ľudia nemajú radi výslovne ako kňaza, lebo im pripomína zodpovednosť za život.
No kňaz môže byť ohrozovaný aj zo strany tých, ktorí ho majú radi, no majú ho radi príliš ľudskou láskou. Vieme, že aj na tom nejeden kňaz už stroskotal. Kňaz má mať rád ľudí a ľudia kňaza láskou Kristovou.

Aby bol kňaz požehnaním 
Život kňaza a jeho slovo musí i dnes vydávať svedectvo. Tu nie je najdôležitejší vynikajúci mikrofón. Najdôležitejšie je, aby Božie slovo žilo najprv v nás kňazoch. Potom ho môžeme zveriť veriacim či neveriacim ako slovo pravdy či náuky, ale najmä ako slovo lásky a života. Takéto slovo kňaza podnecuje Duch Boží, Duch Svätý. O tom nás uistil sám Ježiš krátko pred smrťou: „Tešiteľ, Duch Svätý… Naučí vás všetko“ (Jn 14, 26). A nielen naučí – on nám dáva priamo dar Božej lásky a ďalšie dary – niektoré uvádza sv. Pavol opäť v Liste Galaťanom: „Ovocím Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, vernosť, miernosť“ (Gal 5, 22).
Toto pozorujeme v celých dejinách Cirkvi, najmä v životoch opravdivých kňazov i laikov, a to až do dnešného dňa. Hovoria nám to z dejín životy Benedikta, Cyrila a Metoda s Gorazdom, v súčasnom období život Jána Pavla II., bl. Matky Terézie, bl. Zdenky i Pavla Petra Gojdiča a iných. (pozn. – článok bol písaný pred niektorými procesmi kanonizácie a ponechali sme ho v pôvodnej verzii)
Takéto životy kňazov i veriacich potrebujú naliehavo aj naše časy. Dobrý kňaz, kňaz živej viery, ktorého nám Cirkev v mene Božom posiela, je pre nás veľkým požehnaním. Treba sa za to modliť. Modliť sa má v tomto duchu každý kňaz sám za seba, modliť sa máme za život kňazov a za ich pôsobenie všetci. Cirkev to robí denne za všetkých kňazov i za všetkých veriacich.